Veruže áno, keďže dodnes som vždy radšej rozjímala o tom, čo už bolo, úplne najradšej o tom, čo už bolo veľmi dávno. Spomienky na detstvo mi v pamäti zažltli podobne ako žltnú staré fotografie a čas ich navyše rozkošne zarámoval, aby bolo za čím nostalgicky banovať. Za detstvom sa banuje príjemne a je to dokonca možné takmer kdekoľvek a s kýmkoľvek, veď kto by si nechcel z času na čas zaspomínať na hračky, čo kedysi vlastnil, jazvy, ktoré stále má, či kamarátov, čo už dávno stratil? Len málokto.
Hoci je to však naozaj podivuhodná zmena, dnes, naopak, premýšľam o budúcnosti. Myšlienky na budúcnosť sú možno desivo cudzie a neznáme, majú ale prekrásne farby, celkom iné ako tie zo starých fotografií, dúhové, snové, trblietavé. Lesknú sa pokladmi a zároveň k nim sľubujú mapy, ale nie zadarmo, to nie. Mapy sú odmenou za odvahu a vytrvalosť a čakajú vždy až na konci dobrodružnej cesty. Kľúče od truhlíc nie sú obyčajné a nemožno z nich vyrobiť kópie.
Dnes skutočne myslím na budúcnosť a vlastne túžim po jedinom. Byť raz súčasťou podobných zažltnutých fotografií a v starobou zošúverených rukách ich prekladať dokola a dokola ako balíček hracích kariet. Tešiť sa z defilé uplynutého života. Podávať fotky do kruhu blízkych. Mať ich komu podať...
A vôbec nevadí, ak mi na niektorých z nich vnúčence vypichnú oči kružidlom ako pomstu za nemoderné svetre, čo im upletiem pod stromček. Naopak, z pleteného svetra od mamy či od babičky človek skôr či neskôr vyrastie, a na krivdy, čo mu do teenagerského života vstúpili spolu s ním, zabudne tiež. Na čo však nezabudne, bude vôňa aviváže, v akej sa doma pralo prádlo a zvuk drevených pletacích ihlíc, ako o seba narážajú na znak rýchlej a šikovnej práce.
A navyše, verte či nie, v živote prichádza aj deň, kedy človek začne myslieť dokonca i na svoje vlastné nemoderné a ohrdnuté svetre...