Dnes budem asi písať o mužoch. O tom, ako sú nám občas blízko, až natoľko, že sa spolu s nami bez najmenších ťažkostí zmestia pod letný slamený klobúk. Hovoria veci, ktoré chceme počuť, a mlčia vtedy, keď je treba. Dlane majú omnoho väčšie ako my, a tak veľmi sa nám z času na čas páči, keď sa v nich tie naše bez stopy strácajú.
Muži sú zvyčajne veľkí a silní, alebo sa tak aspoň pred okolitým svetom náramne radi tvária. Keď nás však ľúbia, niekedy ani nemôžu šoférovať, čo sa toľko otáčajú našim smerom k sedadlu spoluvodiča a odmietajú z nás spustiť zrak. Berú nás na výlety, ktoré sú na míle vzdialené od ich zvyčajného poľa záujmu a radi nás predstavujú svojim priateľom, aj napriek tomu, že nie všetky z nás sú slušne vychované a občas naschvál nerobíme to, čo sa od nás ako od dám očakáva.
Muži niekedy ani neklamú, a niekedy len tak nevinne, aby nás poriadne rozosmiali, lebo aj to niekedy naozaj chcú. A my im občas veríme aj to, že nevedia plávať, hoci vyrástli v dome na pláži. Občas im totiž veríme naozaj všetko. Keď sú k nám pozorní takým roztomilým spôsobom, že nám nielen pomôžu do kabáta, ale nám na ňom aj pozapínajú gombíky. Keď nám kreslia obrázky a píšu odkazy, aké naposledy darovali svojej mame za čias, keď boli ešte úplne malými chlapcami. Keď nás berú do náručia a v ňom nás točia rýchlosťou, že strácame hlavu aj topánky.
Presne takí sú muži. Dôležití, a najdôležitejší paradoxne vtedy, keď znechutene nadávame, akí sú zbytoční. Keď ich malými päsťami udierame do veľkých ramien a dokonca i oni na malú chvíľu cítia, aké sme silné, hoci dievčenská bitka ich ani omylom nebolí. Aby som bola úprimná, pravda je taká, že ani my nie sme až také úžasne silné. Tiež sme však mimoriadne rady, keď sme dôležité.
Ja mám napríklad na mužoch rada to, že keď si k nám ľahnú, ich krivky dokážu presne kopírovať tie naše. To je podľa mňa výborne vymyslené a stáva sa, že mi to zachráni život, či prinajmenšom psychické zdravie. Okrem toho sa mi páči, ako menia tón hlasu, keď chcú na nás zapôsobiť a ako vyslovujú naše mená, keď im na nás záleží. Že sa radi prizerajú, keď sa líčime. A tak ďalej.
Opäť som raz začala písať o Bohu a zvrtlo sa to v niečo celkom odlišné. Opäť som raz chcela vypátrať, kde presne to vlastne býva, a otriasla som nielen jeho, ale i svojim miestom vo vesmíre. Opäť som mu raz bola neverná. Ale nemyslite si, dobre viem, že naša planéta okolo neho neobieha ako okolo Slnka, že je on naopak všade navôkol. Okrem iného je na ňom fajn i to, že prichádza ešte o čosi bližšie, keď ostatní muži odchádzajú. Len škoda, že samu seba nemôžem vziať do náručia a točiť sebou tak, aby mi počas letu z nôh odlietavali topánky...
Včera bolo vonku jasno, slnečno a pomerne teplo. Dnes je tam víchrica a počasie, aké som ešte v týchto klimatických podmienkach nezažila. Boh ma pozná dokonale.