reklama

O gumenej žirafke a vôbec, úplne o všetkom...

Keď bola moja sestra ešte celkom malým dievčatkom, zvykla si na kolená nohavíc a pančušiek farebnými fixkami kresliť usmiate, z času na čas dokonca i smutné tváričky. Nikdy som sa jej na to nepýtala, dodnes však žijem v presvedčení, že sa s nimi, sediac s pokrčenými nohami, potajomky rozprávala. Maľované tváričky totiž neboli jej jedinými vymyslenými priateľmi, v pamäti celej našej rodiny iste najviac utkveli potvorky menom „obrienkovia“, s ktorými dokázala dlhé hodiny besedovať zatvorená v detskej izbičke. Navyše, ak sa „obrienkovia“ náhodou práve nenachádzali v jej blízkosti, vymieňala si s nimi korešpondenciu prostredníctvom šuflíčkovej pošty. Dnes už viem, že listy zo skrinky vyberala naša mama v snahe podporiť ju v krásnom fantazírovaní, vtedy som však absolútne oddane verila jej vymyslenému svetu a len tíško závidela, že do toho môjho „obrienkovia“ nepatria. Moja sestra má dnes 21 rokov. Spomínam si na to, keď bola ešte len drobunkým vtáčatkom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Detstvo strávené s ňou bolo jedným slovom dokonalé. Vyvážené do posledného gramu, s tým najsprávnejším pomerom smiechu a plaču, radosti a bolesti, lásky aj nelásky. Neviem, a ani si nechcem predstaviť, že by som vyrastala bez nej. Poviem vám prečo. Keď sme boli so sestrou deti, trávili sme absolútnu väčšinu času spolu. Hrávali sme sa dlhé hodiny tie najbizarnejšie hry, na aké si len pomyslíte, a keď mamka večer zhasla svetlo a pobozkala nás na dobrú noc, len sme sa tvárili, že budeme poslušne spať. Pošepky sme sa často až do hlbokej noci rozprávali, zdôverovali sa jedna druhej a do vankúša sa zo všeličoho chichotali. Keď o tom dnes uvažujem, nikto mi nikdy nebol bližšie ako ona vtedy, a žiadna chvíľa nebola už v mojom živote kúzelnejšia. Stačila skutočne jedna taká z času na čas, a okamžite zahojila všetky bôle z bitiek, hádok a ostatných škriepení.
No zvád a priekov bolo takisto neúrekom. Súrodenci, ktorí majú medzi sebou taký malilinký vekový rozdiel ako my dve, sa jednoducho asi nemôžu vyhnúť pár modrinám. Hádali a naťahovali sme sa pre čokoľvek, niekedy dokonca len tak pre nič za nič. Spočiatku kvôli hračkám a detským knižkám, neskôr k tomu pravdaže pribudli aj kusy oblečenia a šminiek. Keď však niekedy šlo do tuhého, keď sa mi deti na ulici smiali, lebo som vždy bola veľký strachopud, keď som si ublížila a nemohla som zadržať slzy, hoci som sa hanbila, že plačem, keď som ju najviac potrebovala, vždy bola tam. S absolútnou presnosťou vždy vedela a dodnes vie, v akej chvíli čo povedať a kedy človek potrebuje potešiť, či poľutovať. Moja malá sestrička.
Raz v zime našla v snehovom záveji pri paneláku malú gumenú hračku. Bola to napodobenina žirafy a nebola väčšia ako jej detský prstík. Rozbehla sa ukázať mi ju a navrhla, že sa môžeme o žirafku spoločne starať, pretože je podchladená z toľkého ležania v ľadovom snehu a pretože potrebuje našu pomoc. Neviem koľko dní sme ju potom ukrývali pred rodičmi v skrinke zabalenú v uteráčiku a neustále sme s láskou kontrolovali, či sa jej polepšilo a ako sa má. Mali sme tajomstvo, ktoré malo sotva päť centimetrov, vďaka starostlivosti, láskavosti a oddanosti mojej sestry však vtedy pre mňa znamenalo celý svet.
Život bol prekrásny. Za dverami detskej izby sa odohrával tak intenzívne, až sa tomu človeku nechce po toľkých rokoch ani veriť. Komické tančeky plné podivných tanečných figúr a prvkov, ktoré sme si spoločne nacvičovali, aby sme ich potom so stopercentnou vážnosťou mohli predviesť rodičom, bláznivé hry na mäsožravú rastlinu a jej obeť, dlhé hodiny strávené pri kvartete, či nekonečná kartová hra menom Vojna, ktorá nás po mnoho rokov neprestávala baviť. Zábavka nazývaná „Dámy“, pri ktorej sme neúnavne kreslili módne návrhy šiat na najrôznejšie príležitosti, hudobná skupina „Zhnité kosti“, na ktorej tvorbu si bohužiaľ vôbec nepamätám, tisíce hier a plno plno zábavy. To všetko a ešte omnoho viac zo mňa spravilo človeka, akým som dnes. V najväčšej miere za to vďačím svojej sestre.
Keď sme sa minule s mamkou prehrabovali kresbičkami, odkazmi, písomkami a zamilovanými lístočkami, ktoré za tie roky stihla nazhromaždiť, objavila som medzi nimi hodnotný text. Na zdrap papiera ho písala moja malá sestrička roztrasenou rúčkou v horúčkach, v akých človek začína blúzniť. Znel nejako takto: „Závet. Všetok svoj majetok v hodnote 1200 korún odkazujem Eve.“ Mala vtedy asi dvanásť rokov, no nikto mi nikdy očarujúcejším spôsobom nedal najavo, že ma miluje až za hrob. 
Túžim si spomenúť na všetko a je mi smutno, lebo viem, že sa mi to nikdy nepodarí. Niektoré spomienky sú rozmazané a niektoré nie a nie sa vynoriť. Najradšej by som prežila všetko odznova a každučký detail si svedomito zapisovala. Mala by som čierne na bielom celé svoje detstvo. A moja sestra, ona je synonymom pre všetko, čo pre mňa detstvo kedy znamenalo. Neviem, či som bola dostatočne starostlivým a láskavým starším súrodencom, niekedy ma prepadá panika, že vôbec nie. Nahováram si, že vo mne nenašla priateľa, a tak si musela nejakého jednoducho vymyslieť. Inokedy sa uisťujem, že to predsa deti robia. Jedno však viem isto, ja som vďaka nej nikdy žiadneho vymysleného priateľa nepotrebovala. Bola pre mňa všetkým.
Dnes má moja sestra 21 rokov. Je v mojich očiach stále tým istým drobunkým vtáčatkom. To najošúchanejšie, čo môžem povedať, je asi tým jediným, čo aspoň náznakom vyjadruje to, čo jej v skutočnosti prajem: VŠETKO NAJLEPŠIE...

Eva Maheľová

Eva Maheľová

Bloger 
  • Počet článkov:  33
  •  | 
  • Páči sa:  0x

obyčajný človek stvorený do neobyčajného sveta... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu