Jeden by povedal, že na toalete v trojizbovom byte, kam sa človek sotva zmestí s pokrčenými kolenami, už po dvadsiatich rokoch niet čo obzerať. Tisíckrát prečítaný kalendár mien na dverách a pedantne spočítané dlaždičky sú prozaickou súčasťou sveta každého z nás. Mnohí však napriek stiesneným priestorom a nedostatku vnemov práve na tomto tabuizovanom kúsočku obydlia radi rozmýšľame, prehodnocujeme, zavrhujeme, či tvoríme. Zaoberáme sa otázkami najvyššieho bytia a to s takou ľahkosťou a radosťou, s akou to nedokážeme ani v práci, v škole, či v rozhovore s blízkymi. (Domnievam sa, že akosi intuitívne cítime, že toto miesto je jediným, kde sme si všetci bez rozdielu skutočne rovní.) Venujeme sa tomu, na čo v reálnom svete, kde nepobehujeme so stiahnutými nohavicami, jednoducho nemáme čas. A robíme dobre.