Dobre si pamätám na toto obdobie. Malý človek túži dospieť do veľkých rozhodnutí a nezáleží ani tak na tom, aby boli správne, len nech sú jeho vlastné. (Tak napríklad, na niekoľkokrát poprepichované ušné laloky či piercing v spodnej pere definitívne neboli najšťastnejšími rozhodnutiami môjho života, čo je však evidentné, urobila som ich celkom sama. Spomienka na ne je síce usmevná, len by ma nemusela každé ráno vítať v zrkadle.)
Mame som sa podobať nikdy nechcela. Aby nedošlo k nedorozumeniu, mali sme vždy spolu krásny a veľmi dôverný vzťah. Bola matkou, ktorá nám vždy bola nablízku, rodičovstvo bolo u nej na prvom mieste a vôbec, svojmu poslaniu sa odovzdala celá. Jej materstvo vo všeobecnosti vždy bolo a naveky bude nespochybniteľné, to drobnosti a detaily, tie ma v detstve a počas dospievania privádzali do šialenstva. Že mala bez prestania mastné dlane od modrej indulony, že si vymýšľala slová, aké neexistujú, že nás nútila nosiť pančušky takmer celoročne, že nám dávala na raňajky kiwi namiesto nutelly, že nám neustále opakovala, aby sme si obuli ponožky, nehrbili sa a dávali si pozor. Že bolesť, akú nám spôsobovala pri rannom česaní, by si v dnešnej dobe možno vyslúžila aj spis na sociálke. Že potom nielen jej dlane, ale i naše vlasy smrdeli od krému. Že bez prestania presádzala kvety. Že nechcela, aby sme používali nový príbor. Dodnes nechce. Aby sa každá nasledujúca veta nezačínala slovom "že", stačí ak zhrniem, že mi toho vždy na mame prekážalo viac než dosť.
Keď som na strednej škole prepadla knihám, vysmievala som sa jej, že číta iba brak, a keď som si v tej istej dobe zamilovala hlasnú hudbu, hnevala som sa, že ona uprednostňuje ticho. Dnes čítam už asi desiatu kriminálku od Guillama Mussa, lebo je to oddychovka, a okrem autorádia si len zriedkakedy vypočujem niečo iné. To všetko je tak veľmi plytké, že moje ego takmer od hanby vymazalo celý odstavec.
A predsa, týmto som sa stala, toto sa mi podobá. Už nie som taký zanietený individualista, ako keď som mala sedemnásť, už mi nevadí, ak má niekto rovnaké tričko ako ja, dokonca ani keď niekto uráža Vonneguta či Daliho, mi nevadí. Mám viac skúseností a menej vlastných názorov. Prehrala som mnoho bitiek, predovšetkým tých, čo sa odohrali v mojom vnútri, no získala som obrovskú trofej, zmysel pre túto prečudesnú nepriamu úmeru.
A ešte čosi som chcela, a vlastne iba to. Už si nemyslím, že moja mama je trápna, práve naopak. Skoro denne cvičím jógu, čo už od jej piatich Tibeťanov vôbec nemá až tak ďaleko. Používam slová, ktoré kedysi sama vymyslela, a čudujem sa, ak ich niekto nepozná. Na spoločné rozhovory na skype sa teším viac než ona. A keď mi sestra občas povie, že sa hýbem, či rozprávam podobne, v duchu sa vytešujem komplimentu. Ešte stále nepoužívam indulonu, ale už mi tak neprekáža, asi mi chýbajú mamine dlane.
Svet je miesto, kde akonáhle si na niečo zvykneme, obráti sa to celkom naruby. Na detaily si nepamätám, ale musím priznať, že som sa od detstva nespočetne veľakrát zmenila. Už ma nedesí strašidlo pod posteľou. Milujem špenátovú polievku. Letné prázdniny neexistujú. Matematika takisto nie.
Svet je miesto, kde akonáhle si na niečo zvykneme, obráti sa to celkom naruby. Kým sa však dievčatá menia na svoje mamy, asi bude všetko v poriadku...
