O kľukatých aj rovných cestách...

Autor: Eva Maheľová | 21.2.2012 o 2:37 | Karma článku: 3,48 | Prečítané:  450x

Ešte si živo premietam, ako som tou cestou šla po prvýkrát. Ešte stále som nezabudla, že som prednedávnom tento ostrov vôbec nepoznala. Ulice sa mi kľukatili priamo pred očami a všetko okolo bolo jedno velikánske bludisko. Množstvo zákrut a neznámy cieľ. Nakoniec, všetky trasy nášho života sú rovnaké, po prvý raz kľukaté a potom sa zázračne vyrovnávajú, až je z nich nakoniec širokánska diaľnica.

Len škoda, že mnoho ciest nám časom zovšednie. Teda, neviem ako vám, ale mne sa to stáva nezriedka. Zabúdam na údiv a prekvapenia, zatváram oči a ukladám sa na spánok, pretože som presvedčená, že po stýkrát sa už niet čím nadchýnať. Som lenivá a neochotná veriť v nevšedno. Tak mi treba.

Ale viete čo? Niekedy stačí len zmeniť miesto, z ktorého sa na svet pozeráme. Dnes večer som sa o tom presvedčila na vlastnej koži, cestovala som starou známou cestou usadená na zadnej sedačke auta v pohodlí vlastnej samoty a myšlienok, ktoré nemožno zdieľať s okolím, pretože pre ne neexistujú slová. Všetko bolo zrazu ako po prvýkrát...

Nikdy som vlastne nemala rada miesta v zadných radoch, dokonca aj v kine som si vždy s obľubou sadala dopredu. Byť v centre diania a ovplyvňovať všetko a všetkých sa mi vždy páčilo viac, ako sa len tak nechať unášať prúdom a spoliehať sa na vesmír. Byť dôležitá, byť milovaná, nebyť sama. Mať vždy nablízku niekoho, kto mi vysvetlí, ako žiť, aby som ho mohla neskôr obviniť z prípadných omylov. Spoliehať sa na druhých, byť ostro sledovaná, ako dieťa, čo robí prvé nesmelé krôčiky. Áno, taká som, a to predovšetkým na cestách, po ktorých som doposiaľ ani raz nekráčala.

Niekedy je však predsa len nutné zmeniť miesto, z ktorého sa na svet pozeráme. Nachvíľu sa pobrať do zadného radu, nečakať na nič, nechcieť vedľa seba nikoho. Sledovať film nerušene a objavovať to, čo nám už toľkokrát uniklo. Čudovať sa. Ako sa mi to stalo dnes na zadnej sedačke auta  pozerajúc von oknom na cestu, ktorú som počas uplynulého roka míňala nespočetne veľakrát. Bola presne taká ako predtým, len ja som bola zrazu iná. Zrazu som sa totiž nebála, že ňou pôjdem sama, a dokonca som na malú chvíľočku ani nepanikárila, pretože neviem, kde sa končí a čím. Usmievala som sa na hviezdy, ktoré síce pod mrakom nevidieť, ale netreba zabúdať, že tam predsa sú. Sledovala som billboardy pri cestách a čítala všetky slogany, je jedno nakoľko hlúpe a vtieravé. Užívala si zákruty a verila v nevšedno...

(Možno raz zo mňa predsa len bude spisovateľka, no sú dni, kedy by som radšej písať vôbec nemala. Dnes však naozaj nemám chuť byť perfektná a čakať, kým sa mi cesta pred očami vyrovná v širokánsku diaľnicu. Tak mi treba.)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?