Predstavte si!
Tento rok ma Veľká noc zdanlivo obišla. Avšak, len zdanlivo. Po osemhodinovej šichte v továrni na ostrove menom Korzika sme sa na teraske nášho maličkého domu zišli všetci. Napriek tomu mnohí chýbali. Rodičia, kamaráti, milenci a dokonca i nepriatelia. Stoly prestreté sviatočnými obrusmi prehýbajúce sa pod váhou jedla. Bahniatka, ktoré zbadáte, keď sa vykloníte von oknom. Kostolné zvony. Domov.
Na teraske nášho maličkého domu sme sa však napriek tomu zišli všetci. Noc bola naozaj Veľká a ako zvyčajne, obloha siahala až po hranicu nekonečna. Na luxusnom korzickom smetisku sme v ten deň našli úplne nepoškodenú pohovku, a tak sme mohli stolovať. Plastový záhradný stolček sa síce neprehýbal pod ťarchou hojnosti a nevoňal už z diaľky, no bolo pri ňom veselo. Sedel tu Luis, Portugalec, ktorého oči poznajú esperanto, a Brahim, čo je moslimom, but doesn´t practice. Vlado, ktorý vyzerá ako veľký Rus a v práci nám robí bodyguarda. Niki, náš Niki. Pali, ktorý má doma štvormesačného syna. Možno už bude chodiť, keď ho znova uvidí. Ja a moja sestra, a, samozrejme, Ivanka. Ivanka.
Predstavte si, že ste k Bohu pripútaní pupočnou šnúrou. Nezáleží na tom, ako ho voláte. Má všetky mená sveta, je zároveň Alahom, Budhom, Krišnom aj Ježišom. Ja ho rada volám Všehomír, vy si môžete vybrať. Na Veľkú noc by ste však k nemu mali byť o trochu bližšie.
V jednej z mojich obľúbených kníh od Richarda Bacha sa píše, že všetko, čomu dáme meno, mení sa na skazonosné. Náboženstvo predovšetkým. Ako takmer so všetkým, čo Bach kedy napísal, aj s týmto absolútne súhlasím. Sedím v jeden z najväčších kresťanských sviatkov na teraske v cudzom svete, keď sa vykloním von, vidím prehýbajúcu sa palmu a verte či nie, chýbajú mi bahniatka. Napriek tomu vo svojom vnútri oslavujem Veľkú noc. Len malú, no predsa.
Keď sa pred ďalším dňom v práci ukladám na spanie, premýšľam, ako obyčajne, o všetkom. A viete čo? Veľkú noc som síce tento rok neoslávila tradične, ale pupočnú šnúru cítim...
