Ešte si živo premietam, ako som tou cestou šla po prvýkrát. Ešte stále som nezabudla, že som prednedávnom tento ostrov vôbec nepoznala. Ulice sa mi kľukatili priamo pred očami a všetko okolo bolo jedno velikánske bludisko. Množstvo zákrut a neznámy cieľ. Nakoniec, všetky trasy nášho života sú rovnaké, po prvý raz kľukaté a potom sa zázračne vyrovnávajú, až je z nich nakoniec širokánska diaľnica. pokračovanie článku
Niekedy sa mi zdá, že je k nám Boh bližšie ako zvyčajne. Ja teda presne neviem, kde býva, a či vôbec niekde, ale častokrát mám pocit, že okolo neho rovnako ako okolo Slnka naša planéta obieha v pravidelných cykloch, a raz sa mu pri tom pozerá priamo do očí, raz nehanebne otáča chrbtom. Boha navyše nemožno pozorovať voľným okom, ako by sme si to mnohí predstavovali. Okrem toho ho dokonca ani nemožno ako mikroorganizmy zavrieť medzi dve tenučké sklíčka pod mikroskop a skúmať ho na hodine biológie. To nie. Možno ho však cítiť, a to občas aj celkom blízko nás, asi vtedy, keď je mu naša planéta priateľsky naklonená. pokračovanie článku
Asi sa správne domnievam, že tento rok na Štedrý deň neuvidím padať sneh. Možno sa pôjdem prejsť po pláži a chvíľu budem samu seba presviedčať, že snehuliak sa dá postaviť aj z piesku a že to má dokonca to isté vianočné čaro. Možno si s priateľmi ozdobíme okrem umelého stromčeka v kuchyni aj palmu pred domom, a ktovie, možno to nakoniec nebude natoľko nevkusné ako už vopred s istotou predpokladám. Možno sa nebudem cítiť šialene sama, možno sa dokonca budem smiať a radovať ako obyčajne. Možno si s Ivankou navzájom darujeme stolný futbal a potom ho budeme celé sviatky so začiatočníckym nadšením hrať, až sa vypracujeme do najvyššej stolnofutbalovej ligy a dobijeme svet. pokračovanie článku
Tak to už zvyčajne býva, že o domove začíname naplno premýšľať až vtedy, keď sme od neho tisíce kilometrov vzdialení. O maminom lone, rodnej chalupe a otcových veľkých dlaniach sa totiž len ťažko húta celkom zblízka. Nato, aby nám začali poriadne chýbať, je treba opustiť ich a začať hľadať vlastný kúsok sveta. Tak ako to teraz robím ja, tak ako to nakoniec robíme všetci. Krôčik po krôčiku hľadáme miesto, kde si môžeme zavesiť klobúk, či miesto, kde sa nemusíme zamykať na toalete. Čo ak však pátrame márne, čo ak totiž domov nie je miesto, ale naopak, čas? pokračovanie článku
Sú otázky, na ktoré, hoci to na prvý pohľad vyzerá inak, neexistuje jednoznačná odpoveď. Všetci dávno poznáme nerozlúsknutú hádanku o tom, či bola skôr sliepka alebo vajíčko, takýchto záhad však existuje omnoho viac. Tie najjednoduchšie tvrdenia strácajú pod váhou argumentov svoju stabilitu. Je láska jednoduchá alebo zložitá? Vládne svetu náhoda alebo osud? Je bolesť božím trestom alebo darom? pokračovanie článku
Na vysokej škole ma učil jeden z povinných predmetov postarší pán. Z faktografie a výuky si síce už nepamätám nič, jedna z jeho viet však vo mne zostáva dodnes: „Predstavte si, že ste k Bohu pripútaní pupočnou šnúrou.“ pokračovanie článku
Keď som pred piatimi rokmi maturovala zo slovenčiny, môj záverečný sloh sa týkal slov. Spomínam si, že mal byť úvahou o citáte nejakého antického filozofa, ktorý kedysi dávno veľa polemizoval o veciach, o ktorých doteraz všetci vieme vlastne len veľmi málo. Bol to táraj, rovnako ako ja.
Ale, aby som príliš neodbočovala, môj záverečný sloh sa týkal slov. Vtedy som ešte mala pocit, že je to vážna a významná téma. pokračovanie článku
Poznáte ten pocit, keď si viac ako čokoľvek iné prajete, aby sa čas aspoň na malú chvíľu zastavil a dovolil vám vychutnať si momentálne spojenie s vesmírom a jeho silami? Pocit, keď vami prechádza dokonalá vďačnosť za všetko, čo máte, a je príjemnejšia ako hociktoré zo zimomriavok, aké ste zažili. Je doslova extatická. Ste vďační Bohu, ktorý je zrazu všade a vy cítite, aký je na vás pyšný, nech ste kýmkoľvek. Ste vďační svojmu okoliu, rodine, priateľom, známym. Vďační sami sebe za chvíle, v ktorých ste boli verní svojmu stredu a ktoré vás posunuli o velikánsky krok vpred. Prežívate Vďačnosť s veľkým V a je to pocit, ktorému sa hádam nič na svete nevyrovná. Dnes som tento pocit zažila. pokračovanie článku
Keď bola moja sestra ešte celkom malým dievčatkom, zvykla si na kolená nohavíc a pančušiek farebnými fixkami kresliť usmiate, z času na čas dokonca i smutné tváričky. Nikdy som sa jej na to nepýtala, dodnes však žijem v presvedčení, že sa s nimi, sediac s pokrčenými nohami, potajomky rozprávala. Maľované tváričky totiž neboli jej jedinými vymyslenými priateľmi, v pamäti celej našej rodiny iste najviac utkveli potvorky menom „obrienkovia“, s ktorými dokázala dlhé hodiny besedovať zatvorená v detskej izbičke. Navyše, ak sa „obrienkovia“ náhodou práve nenachádzali v jej blízkosti, vymieňala si s nimi korešpondenciu prostredníctvom šuflíčkovej pošty. Dnes už viem, že listy zo skrinky vyberala naša mama v snahe podporiť ju v krásnom fantazírovaní, vtedy som však absolútne oddane verila jej vymyslenému svetu a len tíško závidela, že do toho môjho „obrienkovia“ nepatria. Moja sestra má dnes 21 rokov. Spomínam si na to, keď bola ešte len drobunkým vtáčatkom. pokračovanie článku
Priateľ dostal pred pár dňami k meninám zvláštny dar. Cigaru. Pri večernej diskusii v kruhu najbližších, ktorá sa postupom času stala našim každodenným rituálom, ju zapálil a posunul do obehu. Všetci sme si trocha potiahli a prevaľujúc ťažký dym ústami sme sa snažili prísť na čaro tohto aktu. Nejaké čaro to predsa mať musí, fajčenie cigár je privilégiom boháčov a tí vedia, čo je dobré. Alebo je to naopak? pokračovanie článku
Na svete sa snažím nájsť toľko života, koľko je to len možné. To predsa nemôže byť na škodu. Okrem toho, že sa rada obklopujem ľuďmi (vrátane seba samej), zvieratami (aj tými, ktoré zvyknú ľudia označovať za odporné, či dokonca hrôzostrašné), rastlinkami (na načnom stolíku mám črepníkový kvet menom Irena, ktorý mi priateľ kúpil za euro od podnapitého pána, čo mal nohavice oblečené tak, že sa mu zipsom zapínali na zadku), verím aj v životodarnú energiu kameňov, rôznych rituálnych predmetov a vôbec, v životodarnú energiu celého vesmíru a vedomia ako večnej a nemennej súčasti sveta. A ako to už v živote chodí, kto hľadá, nájde. V mojom okolí v poslednej dobe ožívajú aj elektrické spotrebiče. pokračovanie článku
Milé deti,
Neviem, kam ste sa všetky podeli, lebo na kopci za mojim panelákom sa už v zime nesánkujete a ani v lete neskáčete na každom kroku gumu a nehráte futbal. Aj tak vám píšem a dúfam, že vás môj list niekde na ceste životom zastihne, pretože to, čo vám chcem povedať, je nesmierne dôležité. pokračovanie článku
Som staromódna. Fyzicky slabá, neemancipovaná zástankyňa prirodzenej deľby práce medzi mužom a ženou. Fandím viac dokonalým detailom, ktoré nás od seba líšia, ako modernej „rovnakosti“, vďaka ktorej často na prvý pohľad neviem rozoznať, o aké pohlavie sa to vlastne jedná. Nepáči sa mi unisex móda, unisex kultúra, ani unisex politika. Slovo „unisex“ považujem za sterilné a olúpené o všetku vášeň života. pokračovanie článku
Jeden by povedal, že na toalete v trojizbovom byte, kam sa človek sotva zmestí s pokrčenými kolenami, už po dvadsiatich rokoch niet čo obzerať. Tisíckrát prečítaný kalendár mien na dverách a pedantne spočítané dlaždičky sú prozaickou súčasťou sveta každého z nás. Mnohí však napriek stiesneným priestorom a nedostatku vnemov práve na tomto tabuizovanom kúsočku obydlia radi rozmýšľame, prehodnocujeme, zavrhujeme, či tvoríme. Zaoberáme sa otázkami najvyššieho bytia a to s takou ľahkosťou a radosťou, s akou to nedokážeme ani v práci, v škole, či v rozhovore s blízkymi. (Domnievam sa, že akosi intuitívne cítime, že toto miesto je jediným, kde sme si všetci bez rozdielu skutočne rovní.) Venujeme sa tomu, na čo v reálnom svete, kde nepobehujeme so stiahnutými nohavicami, jednoducho nemáme čas. A robíme dobre. pokračovanie článku
Ak žijete na východnom Slovensku, máte oproti ostatným jednu veľkú výhodu. Od útleho detstva rozprávate troma rôznymi jazykmi: po slovensky, česky a východniarsky. A že je východniarčina úplne odlišným jazykom ako slovenčina, o tom niet najmenších pochýb... pokračovanie článku
„ Som už dospelá a vy ma stále nechcete brať vážne!“ posťažovala sa so zúfalstvom v očiach Revolúcia. Hoci to bolo viac než evidentné, rodičia jej nedali za pravdu. Upiekli jej predsa obrovitánsku tortu a vystrojili veľkolepú oslavu. Milujú ju a sú na ňu hrdí, čo sa jej teda ešte nepáči? „Som už dospelá,“ šeptom zopakovala pri sfúkavaní osemnástich sviečok starostlivo pozapichávaných do našľahaného krému „ a nič z toho, na čom mi tak veľmi záleží, sa od môjho narodenia nezmenilo. Kedy ma konečne začnete brať vážne?“ pokračovanie článku
10 dôvodov prečo milujem zafajčené pajzle a nenávidím vyblýskané discobary pokračovanie článku
Nositeľka Nobelovej ceny za literatúru z roku 2004 o sebe zvykne hovoriť: „ Nedopúšťam sa žiadnych happyendov.“ Jej uštipačnosť, výsmech, iróniu, moralizátorstvo, no najmä neodškriepiteľnú a krutú pravdivosť prehliadnete len ťažko. Sladkasté happyendy jej skutočne nepristanú a svojim nekonvenčným pohľadom na sociálne klišé vás ľahko priláka do svojich sietí aj bez zbytočného pocukrenia v závere. Elfriede Jelinek. pokračovanie článku
„ Pýtajte sa nás, sme poslední.“ nabáda poslucháčov v ďakovnom prejave pri preberaní ceny Hansa Sahla starší pán. Je to Imre Kertész, jeden z dnes už mála žijúcich väzov Osvienčimu, laureát Nobelovej ceny za literatúru a muž, čo videl a zažil viacej, ako by bol ktokoľvek schopný zniesť. pokračovanie článku
Boh Múch je dielom, čo čítame so slzami na krajíčku, s hrôzou v očiach, nenávisťou v srdci a s prevráteným žalúdkom. Napriek tomu čítame. Prečo? Pretože ho chceme poznať tak dobre, ako ono pozná nás. pokračovanie článku
Denno-denne sa spomedzi známych svetových autorov snažíme odhaliť všetkých učiteľov života, ktorí za niečo stoja. Jeden nám však predsa stále uniká. Richard Bach. pokračovanie článku
Samko Tále je retardovaný. V Knihe o cintoríne o sebe síce píše: „ja nie som žiadny debil, lebo som chodil do normálnej školy, a nie do Osobitnej školy, kam chodia debili, lebo ja nie som žiadny debil,", ale opak je pravdou. Samko debilom skutočne je. Popritom je však aj svedectvom doby, ktorú žije a zrkadlom každého z nás. Nezlučiteľné? Práve naopak! pokračovanie článku
Poďme sa spolu vydať na cestu vlakom z Moskvy do Petuškov. Prisadnime si k pánovi menom Venedikt Jerofejev a nechajme ho rozprávať. Povie nám o delíriu sovietskej skutočnosti viac, ako ktorýkoľvek z politológov a opije nás životom ruského undergroundu, ktorého sa pred mnohými rokmi stal kráľom... pokračovanie článku
Bol spisovateľom, básnikom a dramatikom. Dieťaťom s absolútnym hudobným sluchom, nevídanou predstvivosťou a excentrickým správaním. Spoluzakladateľom experimentujúcej literárnej skupiny ČINARI a neskôr skupiny OBERIU. Ak sa na tomto svete vôbec niekedy narodil génius, bol ním tiež. Dokonca i Boha mi spomedzi nás všetkých pripomína najväčšmi. Daniil Charms. pokračovanie článku
Keď som bola celkom malé dievčatko, veci okolo mňa boli odlišné ako dnes. Pamätám sa, že som nedovidela na kuchynskú linku a aj to, aký neuveriteľne odporný mi pripadal ten hlt kávy, čo som si potajomky odpila z maminho pohára, keď sa práve nepozerala. Vtedy som nechápala, ako môže niekto piť niečo také úplne dobrovoľne. Dnes kávu milujem a každý moment, keď si ju môžem naplno vychutnať, je pre mňa sviatkom. pokračovanie článku
Česká alternatívna hudobná skupina, o ktorej je reč, je špecifická nielen tým, že väčšina jej koncertov sa odohráva za hranicami Českej republiky. Osobne si myslím, že ich tvorba je rovnako o hudbe ako o nespútanej energii, sile a radosti zo života, a keď k tomu pridáte ešte naliehavý spev nepriehľadnuteľného frontmana Kaya a živelnú show, dostanete štvoricu mladých hudobníkov z juhočeského Tábora. Chlapci si hovoria Sunshine a v rámci svojho turné Who will raise the rabbits navštívili v utorok 24. apríla bratislavský Subclub. pokračovanie článku
Činy a skutky pravicových extrémistických skupín boli v minulosti nacisticky orientovanou ideológiou s cieľom vyčistiť árijskú rasu od pliev, ktoré predstavovali Židia, Rómovia, alebo aj iné menšiny. Dnes je neonacizmus akýmsi náboženstvom pre tých, ktorí nenávidia všetko a každého a dávno nemá veľa spoločného s predstavami Adolfa Hitlera. pokračovanie článku
